Príroda je Božie dielo – rozhovor s prírodovedcom Miroslavom SANIGOM

V dave ľudí by ste ho možno prehliadli. Iba ak by ste ho spoznali podľa nášivky murárika červenokrídleho na tričku, veste alebo vetrovke, ktorá akosi neodmysliteľne k prírodovedcovi Miroslavovi Sanigovi patrí… Narodil sa na dedine, v Liptovských Revúcach, okres Ružomberok. A učarovala mu príroda, ktorej zostal verný dodnes. Pracuje v Ústave ekológie lesa Slovenskej akadémie vied vo Zvolene. Sám o svojom vzťahu k prírode hovorí: „Ja mám prírodu veľmi rád, vyjadril by som to slovom detsky rád, aj keď som vedecký pracovník. Mnohí ľudia majú o vedcoch predstavu, že sú to neromantickí, neláskaví, suchí ľudia od rána do večera zavretí v laboratóriu alebo sediaci za počítačom.“ Kto však pozná Miroslava Sanigu osobne, ten spolu so mnou jednoducho skonštatuje, že je to veľký romantik. „Myslím si, že tou romantikou sa dá hlbšie preniknúť k akémukoľvek objektu bádateľa, či už báda rakovinu, alebo neviem nejaké astrofyzické úkazy vo vesmíre. Pokiaľ je tam aspoň kúsok romantiky, tak ten vedec sa na tom svojom výskumnom poli dostane o možno nejaký ten krôčik ďalej. Keby som nebol romantická duša, tak ani vlastne ten výskum nezvládnem.“

Dni Miroslava Sanigu vyzerajú aj tak, že vstáva o pol noci, potom ide 20 km záľahami snehu ešte po tme až na tokanisko, kde pozoruje hlucháne. Domov príde na obed, musí si navariť, oprať, prezliecť prepotené veci a pokračovať v práci. Keby mu vraj na to tokanisko položili milión eur a mal by si tam ísť poň, tak kvôli tomu určite nebude vstávať. „Ale kvôli obyčajnému tokaniu hlucháňov, ktorý je pre mňa v prvom rade romantický a až potom vedeckým objektom, dokážem sa vlastne prekonať a šliapať tam. Za sezónu nachodím niekoľko tisíc kilometrov s prevýšením niekoľkých desiatok kilometrov a „zbíjam“ dolu vysokú hodnotu cholesterolu. Ak by som nepodstupoval vedecko-výskumné „galeje“ v podobe nekonečných pochôdzok lesnými zákutiami, už by ma bol ten „potreskaný“ cholesterol hádam aj zabil… A tak vďaka láske k hlucháňom a murárikom ešte stále „zavadziam“ na tomto svete…“

Foto: Prednáška deťom vo Vtáčom raji; zdoroj: archív M.Saniga

Odkiaľ ste?

Žijem v dedinke Liptovské Revúce, ktorá leží v malebnom údolí neďaleko Ružomberka. Príroda v okolí našej podhorskej dedinky Liptovské Revúce, situovanej na pomedzí dvoch pohorí – Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, je neopísateľne krásna a pestrá, že ju nemožno dostatočne uspokojivo obsiahnuť ani v tých najfantastickejších ľudských predstavách. Je to jednoducho prírodný koncentrát toho najkrajšieho, najpôvabnejšieho a najmilšieho, čo Stvoriteľ na našej planéte Zem vymodeloval.

Nech som v ktoromkoľvek rozprávkovom zátiší nášho malebného podčiernokamenského chotára alebo ho mám aspoň na dohľad z okolitých kopcov, zažívam úžasný pocit absolútneho oslobodenia vnútra od závislosti na svetských záležitostiach. Moja duša sa vtedy dostáva do akéhosi zvláštneho stavu priam nadprirodzeného rozpoloženia. Pripadám si, akoby som sa ocitol v nezastupiteľnej role scenáristu a režiséra časného i večného života Stvoriteľa, sediačky sa prizerajúceho, s rozihraným úsmevom na tvári z pocitu dobre vykonanej práce, na svoje tunajšie prenádherné pozemské dielo.

Chotár s krajinným rázom tvoreným prekrásnymi horskými hrebeňmi, okúzľujúcimi skalnatými končiarmi, hlboko zarezanými dolinami, jedinečnými horskými pastvinami a osobitnými kvetnatými lúkami s množstvom slovami sotva opísateľných farebných variácií a voňavkových ingrediencií.

Zakaždým, keď sa navraciam do nášho liptovskorevúckeho chotára, či už kráčam od Osadského vŕšku, putujem cez Prašnické sedlo alebo prichádzam priesmykom Veľkého Šturca, srdiečko sa mi veľmi rozbúši, cítim mravčenie po celom tele z povestnej detskej nedočkavosti, kedy už uvidím tú prenádhernú Záhradu Eden, ohradenú zôkol-vôkol plotom z vysokých, nedobytných hradieb vrchov Nízkych Tatier a Veľkej Fatry. Keď ju už musím čo i len na krátku chvíľu opustiť, celý sa trasiem netrpezlivosťou, kedy sem opäť zavítam, z plných pľúc sa nadýchnem čerstvého povetria, nasiaknutého originálnou vôňou rodnej hrudy zeme, pokochám podmanivými krivkami a líniami lúk, vrcholovou manažérkou prírodou i jej odvekým učňom človekom architektonicky citlivo votkanými do mozaiky rozsiahlych porastov lesov. Už z diaľky na všetky strany nastražujem uši, či nezačujem žblnkot našej rieky Revúčanky, ktorej mocný spev, ba na jar, počas topenia metrových závejov snehu na holiach alebo v lete po silných lejakoch, až srdcervúci rev, má takú charakteristickú farbu, že by som ho rozpoznal medzi hlasmi všetkých riečnych tokov planéty. Akoby aj nie, veď som pri nej strávil celé detstvo, chytajúc v nej len tak holou rukou „bagy“ alebo čľapkajúc sa s deťmi v jej čistých vodách počas letných prázdnin.

Pokým len žiť budem, veruže krajšieho chotára na tomto pozemskom svete nenájdem!

Foto:Okolie Liptovskej revúcej, zdroj: archív M.Saniga

Študovali ste na gymnáziu v Ružomberku, potom na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. Aký je rozdiel medzi vtedajším ponímaním dôležitosti ekológie a terajší?

Na gymnáziu som študoval pred štyridsiatimi rokmi a lavice mojej Alma mater som opustil pred tridsaťdva rokmi, kedy problémy s ekológiou neboli také „okaté“ a naliehavé, ako je tomu dnes. Ja som však už od detstva vnímal vplyv roly ľudského pokolenia na krajinu. Človek však nemusí mať ekologické alebo prírodovedné vzdelanie, aby vnímal účinkovanie ľudskej civilizácie na tomto pozemskom svete. Na to, aby si všimol, že s našou matičkou Zem sa niečo nedobré deje, mu postačuje dívať sa na svet okolo seba otvorenými očami.

Pracujete ako odborník pre lesné systémy. Čo táto práca obnáša?

Mojou srdcovou záležitosťou sú dva operence – hlucháň hôrny a murárik červenokrídly. Obidva tieto vtáčie druhy ma hneď pri prvom stretnutí zvláštne očarili, či doslova omámili, ba vari až „uriekli“. Bola to láska na prvý pohľad a zamilovanie na celý život… Keďže obidva tieto vtáčie druhy žijú v odľahlých zátišiach prírody, takže treba za nimi „tvrdo“ stúpať aj niekoľko hodín… „Vychádzky“ za týmito podivuhodnými Božími stvoreniami sú spojené nielen s odriekaním mnohých ľudských pôžitkov (spánok a odpočinok), ale najmä s vypotením mnohých a mnohých litrov potu… Pri výskume hlucháňa od marca do konca mája „podstupujem“ každodenne „polnočný“ budíček a rovnako je tomu tak aj v jeseni od septembra do októbra… Venujem sa však komplexne vtáčím spoločenstvám, ako aj výskumu cicavcov vrátane tak obávaného medveďa hnedého.

Foto: Hlucháň hôrny pri západe slnka; zdroj: archív M.Saniga

Čo vám tak na lese a prírode učarovalo, že sa to stalo vašim životným údelom?

Príroda je krásna v každom časovom okamihu a počasí. Čarovnú atmosféru v jej zátišiach vytvárajú sivasté závoje hmly porozvešiavané po končiaroch a vrcholcoch stromov, bielučké rúcho čerstvo napadnutého snehu, dažďové kvapôčky na listoch stromov svietiace v odbleskoch slniečka ako lampášiky, alebo prvé jarné kvietky predierajúce sa s ohromujúcou silou cez snehovú perinu na svetlo…

Každý okamih v časovom intervale dňa a roka je v zátišiach prírody jedinečný a vytvára v nich neopakovateľnú atmosféru. Pre mňa je príroda neodolateľná kráska v každom počasí a vždy mám v jej zátišiach čo obdivovať. Pozvánku na vychádzku do zátiší prírody nedokážem nikdy odmietnuť, považoval by som to z mojej strany za neodpustiteľný hriech, ktorý som spáchal voči prírode. Mnohokrát som sa presvedčil, že človek zažije v prírodných zákutiach nezabudnuteľné zážitky práve vtedy a na takej lokalite, kde by to vôbec nečakal. Pramatka Príroda sa priateľovi, ktorý jej zostáva verný v každom počasí odvďačí najkrajšími scénkami, ktoré sviatočnému návštevníkovi nerada odhaľuje.

V prírode je v každom ročnom období toho toľko na obdiv, že aj keby som sa v jej zátišiach prechádzal denno-denne od rána do večera a od večera do rána, nestihol by som vzhliadnuť všetky javy a deje, ktoré sa v lesoch, na lúkach, pri potokoch a či v skalnom prostredí nepretržite odohrávajú. Obrázkov, ktoré sú pastvou pre moje oči, býva na každej prechádzke prírodnými zákutiami neúrekom. Treba len nenáhlivo kráčať, chvíľkami sa zastaviť, obzerať sa na všetky strany, mať otvorené oči, nastražené uši a prebudiť vo svojom vnútri fantáziu.

Sýtozelený machový vankúš na pódiu z mohutného vývratu po tristoročnej jedľovej starenke, vyzdobený kvapôčkami jarného nočného dáždika, v lúčoch ranného Slniečka v prítmí prastarého lesa prekrásne svetielkujúcich, na ktorom sa na sklonku noci odohrávala scénka zásnubného rituálu hlucháňov s fascinujúcou choreografiou vyrážajúcou divákovi dych; lúčny koberec utkaný z trávy, vlniacej sa v jemnom letnom vánku, dekorovaný rozmanito tvarovanými kvietkami, hýriacimi všetkými farebnými odtieňmi, z ktorých motýle s pestro nalíčenými krídelkami dlhými sosáčikmi degustujú sladučký nektár; pokojná hladina nedozerného oceánu z atramentovomodrých šafranov na vysokohorskej lúke, nad ktorou poletujú ľabtušky a škovránky, pejúce neúnavne bez prestávok na nadýchnutie ako z plejbeku uchu lahodiace zásnubné pesničky; skalný stupienok pred prenádherne ornamentovaným kamenným oltárom s rozprávkovo krásnou kvetinovou výzdobou zo zafírových kalichov horcokvetov Clusiových a striebristých hviezdic plesnivcov alpínskych, nad ktorým v plavnom špirálovitom lete cez úzku bránu rozostúpených oblakov s ostrými kontúrami kučier, vytieňovaných od zapadajúceho Slnka donachova, vystupuje k belasým nebesiam vtáčí prízrak murárik červenokrídly, navodzujúci svojim divotvorným nadpozemským výjavom a nebeským protokolom správania skutočnú nadprirodzenú scenériu; symbolizujú posvätné miesta na Zemi, kde si akosi prirodzene z vnútorného vnuknutia vyzúvam nielen zablatenú obuv, ale sa aj vyzliekam zo svojho starého, zašpineného duševného odevu, aby som ich nepoškvrnil nečistotou, ale vstúpil sem ako nevinné dieťa, „očistený“ skrz-naskrz od svojej dospelosti… Akosi podvedome sa mi v týchto svätých zátišiach podlamujú kolená, aby sa v takejto pokornej póze pokľaknutia moja duša následne dostala do stavu absolútneho stíšenia a zvnútornenia, úplného ponorenia sa do všade jestvujúcej Božej prítomnosti, hĺbavo pritom rozjímajúc nielen o zmysle tohto časného života, ale obzvlášť o perspektíve nášho ďalšieho jestvovania vo večnosti, pociťujúc pritom silnú rezonanciu, ba vari až „dušetrasenie“, vyvolávajúce následne v jej útrobách katastrofické „cunami“, po doznení ktorého moje vnútro nadobúda opäť stratenú prirodzenú rovnováhu s okolitým svetom a nanovo obnovuje aj nebeskú harmóniu so Stvoriteľom, tak prepotrebnú pre pokojné, radostné a správne nasmerované prúdenie toku pozemského života, nevylievajúceho sa vzdorovito z predurčených prirodzených brehov Božích prikázaní, garantujúce mu napokon vyústenie do konečného prístavu večného prebývania v nebesiach, ktoré sa nám zanedbávaním dobrého a nahromadenými pokleskami podchvíľou vzďaľuje.

Foto: Murárik červenokrídly v lete; zdroj: archív M.Saniga

Vy ste vybudovali rozprávkovú vtáčiu záhradku. Mohli by ste nám povedať čo vás k tomu viedlo a koľko má teraz búdok?

V malebnom Revúckom údolí pod skalným oltárom Čierneho kameňa som v záhradke rodičovského domu vytvoril „Rozprávkovú vtáčiu záhradku“ alebo „Vtáčí raj“. V modernej ekologickej terminológii je to „Ekodvor“. „Vtáčí raj“ pozostáva zo šesťdesiatich veľkých samorastových kŕmidiel, stopäťdesiatich vtáčích búdok na spanie a hniezdenie, ako aj zo šesťdesiatich bilbordov, na ktorých sú nakreslené alebo nafotené vtáčiky. „Rozprávková vtáčia záhradka“ poskytuje operencom počas celého roka „full servis“ – plnú penziu a ubytovanie v najluxusnejších búdkach. Pospolitosť operencov vo „Vtáčom raji“ skonzumuje ročne neuveriteľných 1 000 kilogramov slnečnice!

O tom, že dobrý chýr o „Vtáčom raji“ spod Veľkej Fatry a Nízkych Tatier sa rozšíril aj ďaleko za hranice Slovenska, svedčia sýkorky, ktoré sem zavítali zo vzdialených kútov Európy. Jednu zimu bola v „Rozprávkovej vtáčej záhradke“ odchytená sýkorka veľká až z Fínska. Ďalšie zimné obdobie trávila v tomto malebnom prírodnom zátiší sýkorka belasá, ktorá sa bola vyliahla v Slovinsku! Títo operení poslovia určite odovzdajú informáciu o exkluzívnych službách vo „Vtáčom raji“ pod Čiernym kameňom svojim spoludruhom na hniezdiskách a v ďalších rokoch bude vzácnych hostí zo severu pribúdať a pribúdať. Veď ktorý operenec by odmietol „all inclusive“ s plnou penziou a komfortným ubytovaním v päťhviezdičkových vtáčích „privátoch“… Tak stravovanie, ako aj ubytovanie pre voľne žijúce operence vo „Vtáčom raji“ v Liptovských Revúcach spĺňajú kritériá najvyššej možnej gastronomickej kvality a hotelierskej úrovne. Je to najvyhľadávanejší „Vtáčí hotel“ s najluxusnejšími apartmánmi a najvyberanejším vtáčím menu na svete. Bez zveličovania možno povedať, že v ‚Rozprávkovej vtáčej záhradke‘ je najvyššia hustota tak vtáčích kŕmidiel, ako aj búdok na jeden ár na celej Zemeguli… A to je údaj hodný vari aj zápisu do Guinessovej knihy rekordov!

Práca na vybudovaní „Rozprávkovej vtáčej záhrady“ mi trvala niekoľko rokov. Bola to veru robota nesmierne náročná a namáhavá. Vyhľadávanie najvytvarovanejších samorastov je podmienené podrobnou znalosťou lesov, čo je možné len na základe nachodenia tisícok kilometrov krížom-krážom hôrnymi chodníčkami-nechodníčkami pomerne rozľahlého chotára rodnej dediny… Potom nasledovalo ručné spracovanie a zhotovenie kŕmidiel, čo bola ďalšia náročná „fuška“. Konečný výsledok však stojí za to. V „Rozprávkovej vtáčej záhradke“ sa cítia ako v raji nielen vtáčiky, ale aj ľudia. Z mnohých aspoň jeden nahlas vyslovený kompliment: „Pane, dovoľte mi krátku chvíľku pobudnúť v tejto ‚Rozprávkovej vtáčej záhradke‘. Vraciam sa dnes do Prahy a chcem si túto mystickú atmosféru, ktorá panuje tu na tomto rozprávkovom mieste, odniesť domov a uchovať až do konca pozemského života…“

Už v ranom detstve som túžil mať prírodu čo najbližšie okolo seba, obzvlášť však operence, a tak som si chcel vybudovať vo dvore a záhradke okolo rodičovského domu kŕmidlá pre vtáčiky, aby som ich sem prilákal. Tento detský sen sa mi splnil až v zrelom veku. Teším sa ako malý chlapec, keď vidím v „Rozprávkovej vtáčej záhradke“ poletovať niektorý zimný deň stovky vtáčikov a vyzerá to tu ako vo „vtáčom úli“. Operení hodovníci vo „Vtáčom raji“ už poznajú svojho hostiteľa a poniektorí mi dôverujú až tak, že si slnečnicové semienka priletia vziať priamo z ruky, čo je prejav najvyššej možnej dôvery zo strany iného živočíšneho druhu. Krajšiu odmenu si hostiteľ vtáčej pospolitosti nemôže veru želať…

Je podľa vás dôležité chodiť do lesa a keď tam už ideme, ako sa najlepšie správať?

Keby som mal tú právomoc, každému človeku by som ordinoval každodennú čo i len krátku vychádzku do prírody. Nemusí to byť vôbec hlboký les v odľahlom zátiší, ale stačí aj ranná či večerná prechádzka alejou alebo mestským parkom. Ranné chvály môžeme Stvoriteľovi vzdávať počas rannej chôdze do práce alebo do školy a vnímať všetkými bunkami nášho tela dotyk s vonkajším svetom… Večernou pochôdzkou si môžeme dokonale „zresetovať“ myšlienky v hlave a následne vyladiť duševnú rovnováhu…

Foto: Miroslav Saniga; zdroj: archív M.Saniga

Ako môžem ja ako jednotlivec pomôcť najlepšie životnému prostrediu?

Jednoducho – skromnosťou. Tým, že každý jeden z nás bude šetrný k prírode a jej zdrojom. Tým, že pomôžeme tam, kde nám to naše sily postačujú – zohnúť sa, zdvihnúť a vziať so sebou mikroténové vrecko, fľašku, obal z jogurtu zo zátišia prírody, ktoré tam zanechali nesvedomití návštevníci. Pomáhať môžeme aj pri výsadbe a údržbe zelene v našich dedinách a mestách, ktorá rapídne ustupuje asfaltu a zámkovej dlažbe… Naše dvory a záhradky sa totiž navidomoči premieňajú na vyasfaltované a vydláždené plochy, kde veru niet života. Aj vtáčikom môžeme pomôcť prežívať v našich mestách a dedinách. Na úsvite tretieho milénia totiž slová z Biblie, že „nebeské vtáky nesejú a ani nežnú a Pán sa o ne stará“, už celkom neplatia, lebo človek prírodu mení, a tak aj operence už v jej zátišiach nenájdu najmä v zimných mesiacoch dostatok poživne. Keby sme v každej rodine zhotovili kŕmidlo a ponúkli v ňom v zime slnečnicové semienka, zachránili by sme veľa zimujúcich operencov, najmä z bohatej rodinky sýkoriek.

Aký máte názor na horské športy? Prečo sú napr. skyalp alebo horská cyklistika v niektorých stupňoch ochrany zakázané.

Pán stvoril prírodu pre človeka a dal mu ju do správcovstva. Máme dostatok zátiší, kde sa môžeme voľne pohybovať, športovať, praktizovať turistiku. Sú však aj veľmi cenné lokality, maloplošné chránené územia – rezervácie, ktoré si zasluhujú tú najprísnejšiu ochranu, kde je všetko ponechané na matku prírodu, všetko sa tu deje podľa scenára a v réžii samotného Stvoriteľa. Sú to prírodné laboratóriá, v ktorých sa život odohráva bez akýchkoľvek zásahov zo strany človeka.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom?

Vieme, že mladí nemali, nemajú ani teraz a nebudú mať ani v budúcnosti radi, keď ich niekto poučuje a necháva im nejaké odkazy alebo nebodaj im dáva príkazy. Ja vás, dievčatá a chlapci na celom svete, chcem ubezpečiť, že vás mám rád, a preto sa za vás vrúcne každý deň modlím, aby vaše srdcia naplnil Duch Svätý. Srdce naplnené Duchom Svätým vie riešiť situácie v živote v prospech neba, a to je to najdôležitejšie v živote. Každého z vás denno-denne zverujem pod najbezpečnejšiu ochranu našej Nebeskej Matičky Panny Márie. Predsa len maličké posolstvo: moji milí mladí, majte radi prírodu, pomáhajte jej, ľúbte sa navzájom nezištnou láskou, šírte okolo seba dobro a pokoj, a potom bude ten náš pozemský svet mať zaiste nádych nebeského, po ktorom všetci túžime…

Celkom na záver ešte krátke zamyslenie do života, ktoré je aj mojou skromnou prosbou k vám, našim mladým: Stromy sú v mnohom podobné nám ľuďom – osamelo stojace na voľnom priestranstve sú omnoho zraniteľnejšie, ako keď rastú vedno spolu ako les, odolávajúc v takomto zoskupení lepšie poveternostným činiteľom. Pripodobnime sa týmto našim pozemským spolupútnikom – neputujme do večnosti individuálne, lež vedno so všetkými našimi blížnymi. Stŕhajme so sebou, koho len môžeme a ak niekto nevládze, tak ho podopierajme, ťahajme za sebou alebo tiskajme pred sebou. Ak ani takáto pomoc nestačí, vezmime ho na plecia alebo do náručia a odovzdajme do opatery nášho Nebeského Otca. Nikoho tu nesmieme nechať nepovšimnutého len tak napospas vlastnému osudu bez poskytnutia možnosti náležitého zaopatrenia jeho duše, ktoré jej môže napomôcť dosiahnuť „umiestenku“ pre jestvovanie vo večnosti.

Foto: Miroslav Saniga v prírode nedaleko Liptovské Revúce; zdroj: archív M.Saniga