Nebojte sa spoznávať a neustále vzdelávať, odkazuje reportér Erik Vrábel

Domov/Nebojte sa spoznávať a neustále vzdelávať, odkazuje reportér Erik Vrábel

Nebojte sa spoznávať a neustále vzdelávať, odkazuje reportér Erik Vrábel

Predstavil by si sa prosím našim čitateľom?

Volám sa Erik Vrábel. Pochádzam z Oravského Podzámku, kde som prežil celé detstvo. Priamo pod Oravským hradom bývam aj v súčasnosti. V malej, skromnej dreveničke.

Študoval som na Obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne a neskôr mediálne štúdiá na Prešovskej univerzite a na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Pracujem ako reportér spravodajstva Rozhlasu a televízie Slovenska. Predtým som bol píšucim novinárom v Hospodárskych novinách a pôsobil aj v HN TV. Počas vysokej školy som si „pričuchol“ k novinárčine aj v TV JOJ. A tiež som pracoval na oddelení marketingu v Oravskom múzeu.

Ty si študoval na Obchodnej akadémií v Dolnom Kubíne. Tam si sa angažoval v žiackej školskej rade. Ako si spomínaš na svoju pôsobnosť v žiackej školskej rade a čo ti táto pôsobnosť priniesla?

Štúdium na strednej škole bola jedna z najlepších a najkrajších častí môjho života. Z veľkej miery za to môže práve žiacka školská rada. Musím sa priznať, že ísť na OA v Dolnom Kubíne bol skôr sen mojej rodiny, ako môj. S odstupom času som však pochopil, že to bolo najlepšie rozhodnutie. Ako člen rady som sa popri štúdiu mohol naplno venovať tomu, čo ma bavilo najviac. Spájať študentov, organizovať podujatia, pomáhať pri riešení problémov a byť hlasom žiakov pred vedením školy. Po prvom roku som si dokázal vybudovať dôveru všetkých členov a zvolili ma za predsedu. S ďalšími členmi rady sme tak naplno začali využívať potenciál nadmieru aktívnych študentov. Zo školskej rady sa stalo úspešné združenie žiakov s vynikajúcimi nápadmi a s dôverou od všetkých spolužiakov. Akceptovali nás pedagógovia a škola nám dala dostatočné zázemie na rozvoj. Dovolím si tvrdiť, že vďaka dobrému tímu, a tiež skvelému vedúcemu z pedagogických radov, sme sa stali najlepšie fungujúcou žiackou radou zo všetkých škôl v meste. Aj preto sme sa so svojou prácou posunuli za hranice školy a vôbec prvýkrát v histórii sa nám podarilo spojiť žiacke školské rady všetkých škôl v meste. Spolu sme pracovali na podujatiach, ktoré združili pedagógov a aj žiakov. Neuveriteľné príbehy, nové priateľstvá nielen medzi mladými, ale aj učiteľmi.

Práca to bola síce ťažká (žiaľ, niekedy aj na úkor štúdia), no o to viac si cením všetky skúsenosti. Už ako študenti sme dokázali riadiť, organizovať, plánovať, viesť diskusie s najvyššími predstaviteľmi mesta, vybavovať, či dohadovať. Každý jeden úspešný, ale aj neúspešný krok v žiackej školskej rade, mi pomohol v ďalšom „sebarozvoji“ a v rozhodovaní na akýchkoľvek frontoch, ktoré mi život priniesol.

 Dnes pracuješ ako novinár. Čo ťa priviedlo k tejto práci?

Je o mne známe, že najradšej pracujem v dynamickom prostredí a som vždy tam, kde sa niečo deje. Vždy som bol zvedavý a tak trochu aj zdravo drzý. Okrem toho som sa nikdy nebál do ruky chytiť mikrofón a vystúpiť pred ľudí. Publikum ma vždy nabilo pozitívnou energiou. Už počas strednej školy som moderoval desiatky kultúrnych, či športových podujatí, galavečerov a diskusii. Toto všetko vo mne vyvolalo pocit, že by som mal ísť na vysokú školu, kde sa budem s mikrofónom stretávať pravidelne. Preto som si vybral mediálne štúdiá. Na vysokých školách som načerpal množstvo teoretických znalostí a veľmi som sa zdokonalil v slovenčine. Potom už „len“ množstvo rozoslaných životopisov a úspešných absolvovaní prijímacích pohovorov. Práca novinára sa tak stala mojou realitou.

Foto: Erik počas reportáže na horách; Zdroj: archív E.Vrábel

Pracoval si pre Hospodárske noviny ako redaktor a teraz pracuješ pre Rozhlas a televíziu Slovenska ako reportér. Čo sú pre teba najväčšie rozdiely medzi hovorenou a písanou novinárčinou?

 Nejeden novinár by mi dal za pravdu, že žurnalistika nie je len práca, ale aj životný štýl. Je to aj schopnosť venovať množstvo času. Byť obozretný a pracovať 24 hodín 7 dni v týždni.

Printová, rozhlasová, televízna alebo online žurnalistika má veľa spoločného a rozdielneho zároveň. V každom z týchto odvetví má novinárčina rovnaké základné pravidlá. Hlavné zásady sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, čestnosť, pravdivosť, poctivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov aspoň z dvoch od seba nezávislých zdrojov. Novinár musí pripravovať jednoduchý, zrozumiteľný a zároveň pútavý obsah. Tak, aby zaujal každého diváka, či čitateľa. Rozdiely sú v spravodajských, či publicistických žánroch a samotnej spracovaní témy.

Nikdy som nechcel pracovať ako píšuci novinár. Napriek tomu som ním bol a vôbec toto obdobie neľutujem. Musím sa však priznať, že zvuk a video ma lákali viac. Rád zapájam fantáziu do výroby obrazu a baví ma strihať video a zvuk. Vyžaduje si to však viac času a práce v teréne. Naopak to, čo píšuci novinár nevie vyjadriť napríklad obrazom, musí zrozumiteľne vysvetliť v texte. V spravodajstve má zvyčajne píšuci žurnalista viac priestoru. Čiže ako sa hovorí, všetko má svoje výhody, aj nevýhody. Záleží na tom, čo je človeku bližšie. 

V Hospodárskych novinách si sa venoval hlavne téme výstavby. Prečo?

Bola to viac-menej náhoda. Pôvodne som reagoval na pracovnú ponuku redaktor domáceho spravodajstva pre oblasť školstva a zdravotníctva. Potom sa však v novinách uvoľnila aj pozícia redaktora „Firiem a financií“. V Hospodárskych novinám už dlhšie chýbal človek, ktorý by sledoval a analyzoval vývoj trhu s nehnuteľnosťami. Je to odvetvie, ktoré čitateľ ekonomického denníka požaduje.

Pre mňa to bola náročná, ale veľká výzva. V Bratislave som nebol dlho a sotva som poznal aktuálnu výstavbu či trh s nehnuteľnosťami. Nepoznal som takmer žiadnych developerov a ekonomických odborníkov. Teda v tejto oblasti som začínal takpovediac od nuly. Teší ma však, že mi redakcia verila. Postupne som si vytváral sieť kontaktov a práve tam začína azda každý novinár. Po niekoľkých mesiacoch som sa v oblasti zorientoval a vytvoril si komfortnú skupinu kontaktov. Teda ľudí, ktorí k trhu nehnuteľností vedeli zaujať odborný, nezávislý postoj a tiež tých, ktorí mi boli nápomocní pri hľadaní tém. Dobrý novinár by mal denno-denne prinášať nové témy, ktoré sú hodné celoplošného spravodajského spracovania. Zároveň by ich mal spomedzi všetkých redakcii prinášať ako prvý. A to sa mi, so všetkou skromnosťou, podarilo pomerne rýchlo.

Aké by mali byť hodnoty novinára?

Novinár by mal v prvom rade poznať a dodržiavať Etický kódex novinára. Tiež dodržiavať všetky základné pravidlá žurnalistiky, ktoré som už spomínal.

Novinár by mal sledovať dianie okolo seba a byť pozorný. Okrem toho by mal byť aj jemne a zdravo drzý. Mal by vedieť rozmýšľať a vyhodnotiť, že čo je a nie je dôležité. Tiež pracovať slobodne a informovať pravdivo. V pracovných prostrediach, v ktorých som pôsobil doteraz, som mal vždy také podmienky, aby sa mi všetky hodnoty podarilo napĺňať. Preto pevne verím, že aj moji čitatelia a diváci prijímajú obsah, ktorý zodpovedá týmto hodnotám.

 Prejdime k tvojmu osobnému životu. Viem, že sa venuješ divadlu. Ako si sa k divadlu dostal a je možné si ťa niekedy pozrieť? 

 K divadlu ma to takpovediac ťahalo od detstva. Začínal som v ochotníckom divadle už ako dvanásťročný. Pripravovali sme jednoduché, ale aj náročnejšie divadelné hry. S ochotníckym divadlom sme pôsobili v Dolnom Kubíne a diváci chodili na naše predstavenia radi. Neskôr som sa herecky presadil v Oravskom múzeu, predovšetkým na Oravskom hrade. Viac ako desať rokov som bol súčasťou takmer každého podujatia pre návštevníkov, ktorých boli stovky. Či už ako žoldnier, kráľ, gazda, Drakula, alebo verný sluha Alžbety Bátoriovej. Každé podujatie sme menili príbeh a postavy. Tých hereckých rolí bolo naozaj veľa. Dokonca som si mohol zahrať aj upratovačku, ježibabu, zlú čarodejnicu alebo koňa. Aj to herectvo prináša. Tisíce rôznych rolí bez ohľadu na charakter, ľudskú alebo neľudskú bytosť, či pohlavie.

Na Oravskom hrade som neskôr pôsobil  na marketingovom oddelení. Úlohou nášho tímu (okrem iného) bolo aj tvoriť podujatia a teda samotné predstavenia. Pre deti, pre dospievajúcich, pre školákov, pre rodiny, dôchodcov, diplomatov a vlastne aj všetkých dospelých, ktorí sa radi boja a bažia po náročnejšom, ale mnohokrát aj vulgárnejšom humore. Akýmsi pravidlom vždy bolo, že to čo sme si vytvorili, v tom sme si aj zahrali. Chcelo to viac času a síl, ale výsledok stál za to. Bola to radosť v detskej tvári, či odmena v podobe smiechu alebo potlesku návštevníkov. Neskôr sa turisti začali na Oravský hrad vracať práve kvôli nám a kvôli našej práci. To si nesmierne cením. Bola to však vždy tímová práca celého marketingu, ktorí tvorili profesionálni herci, marketéri, či grafici.

A či je možné si ma teraz niekde pozrieť v rámci divadla? Zatiaľ môžem povedať len toľko: „niečo sa chystá“.

Foto: Erik v roli upíra; Zdroj: archív E.Vrábel

Čomu sa venuješ vo voľnom čase aby si si odpočinul?

Pravdou je, že veľa voľného času nemám. Ale keď vás práca baví, viete relaxovať aj popri nej. A to je presne môj prípad. Avšak klamal by som, keby som povedal, že nikdy nechodím do spoločnosti s priateľmi, na dobrú kávu, či pivo, alebo nejaký dobrý film. Rozhodne aj to je oddych od pracovaných záležitostí. Tiež sa aspoň raz do roka rád ocitnem niekde v zahraničí, či už pri oddychu alebo poznávaní. Ak to mám zhrnúť, tak odpočinok pre mňa sú moji priatelia a blízka rodina.

Narodil si sa v Oravskom Podzámku, na strednú si chodil do Dolného Kubína, bakalára si študoval v Prešove, magistra v Trnave, žil si v Bratislave a teraz žiješ opäť na Orave. Ktoré z týchto miest sa ti najviac páči na život a prečo?

 Ako sa hovorí: „všade dobre, doma najlepšie“. Toto platí aj v mojom prípade. Mám rád aj väčšie mestá aj pokoj v prírode. Aj preto bolo pre mňa ideálne vrátiť sa domov na Oravu. Moja práca si vyžaduje každodenné cestovanie. Raz spoznávam krásy prírody, inokedy zas ruch veľkomesta.

 Aké sú tvoje silné stránky a s ktorými najviac bojuješ?

 Moje silné stránky by najlepšie vedeli posúdiť moji blízki, či diváci. Nemám však rád, keď respondenti na moje novinárske otázky neodpovedajú alebo sa im vyhýbajú. Preto nebudem rovnaký.

Medzi moje silné stránky patrí, že sa nebojím nových výziev. Tiež cieľavedomosť, vytrvalosť, či efektivita. Rýchlo sa učím a som veľmi pedantný. Na každom detaile predsa záleží. Rád pomôžem druhým a podporím ich, keď vidím, že majú potenciál.

 A moje slabé stránky? Som rád, keď si ich moje okolie dokáže všimnúť čo najmenej. Aj preto sa snažím nechať si ich pre seba. Sľúbiť však môžem to, že budem robiť všetko preto, aby som z nich v budúcnosti urobil tie silné. Čo však môžem prezradiť, pretože si to už ľudia stihli všimnúť, J je, že nie vždy som stopercentne dochvíľny. Aj na tom aktívne pracujem.

Foto: Erik počas reportáže; Zdroj: archív E.Vrábel

Čo by si odkázal mladým ľuďom?

Aby sa chopili každej príležitosti, ktorú im život ponúkne. Každá skúsenosť je na niečo dobrá. Aj keď si človek spočiatku môže myslieť, že ju nikdy nevyužije. Je dobré mať veľké sny a vysoké ciele. No nikdy sa nevzdávať a budovať ich postupne. Nič neprichádza samé a bez tvrdej práce.

Tiež, aby sa nebáli spoznávať a neustále vzdelávať. Vedomosti a poznanie je niečo, čo im nikto nikdy nezoberie. Aj predo mnou je ešte veľký kus práce a učenia sa. No vždy budem bojovať s plným nasadením, odvahou a pokorou zároveň.

 Ďakujeme ti za rozhovor a prajeme ti veľa úspechov.

 Rozhovor spracoval Lukáš Švaňa

Táto aktivita je podporená z dotácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR „Programy pre mládež 2014 – 2020“, ktorú administruje IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže.

1. júl, 2020|