Dominik Harman: Keď sme mladí, náš čas je najcennejší

Domov/Dominik Harman: Keď sme mladí, náš čas je najcennejší

Dominik Harman: Keď sme mladí, náš čas je najcennejší

Má dvadsaťštyri rokov, pochádza zo Žiliny, no posledných 5 rokov žije v Bratislave. Tento rok je už prvý rok ženatý. Jednou nohou sa venuje novinárčine a druhou marketingu. V rokoch 2013-2014 bol členom predsedníctva  Rady mládeže Žilinského kraja, Dominik Harman.

Ako si spomínaš na svoju pôsobnosť v žiackej školskej rade na gymnáziu Varšavská a čo užitočné ti to prinieslo?

Uff…(povzdych) To už bolo veľmi dávno. Pre mňa je definujúce z akej rodiny pochádzam. V minulosti moja mamina bola novinárka a otec bol politik (poznámka autora: bývalý primátor mesta Žiliny a poslanec Národnej rady Slovenskej republiky), takže som vždy videl spoločenské problémy z oboch strán barikády. Neviem, čo sa po večeroch riešilo v iných rodinách, ale u nás sa proste riešila politika, pozerala TA3 a v nedeľu sme sledovali o 5 minút 12 na Jednotke. Pre mňa to malo prirodzený priebeh zapojiť sa do niečoho, čo malo demokraticko-verejný charakter, ako žiacka školská rada. Viem, že na mnohých školách žiacka školská rada nefunguje optimálne. U nás bola však aktívna a bolo o nej počuť. Vydávala časopis, organizovala akcie a bolo pre mňa lákavé tam participovať. Postupne som začal preberať opraty až som sa stal predsedom. Vtedy sme rozbehli najväčší projekt, aký vtedy existoval, no neviem či ešte funguje. Bol to projekt s bilingválnym gymnáziom v Žiline, Tomáša Ružičku. Na celý jeden deň sme sa stretli a zápolili v športe. Po športe sme mali program a za ním nasledovala afterparty (poznámka autora: akcia prebieha pravidelne do dnes). Tam som sa veľa naučil z projektového manažmentu a dodnes na to v dobrom spomínam.  Počas stredoškolského obdobia som prevzal iniciatívu a rozhodol sa nezávisle na školskej rade vydávať školský časopis. Nezávisle preto, lebo som chcel aby to bolo nezaujaté, no viem takto s odstupom, že by to bolo nezávislé aj tak. Bolo to edukatívne hlavne do zháňania sponzorov, reklamy a predaja. Keď som vydal prvé číslo časopisu, tak si ma zavolala riaditeľka so zástupkyňou a dostal som vyčistený žalúdok za články. Dohoda bola, že ich pošlem pani učiteľke na korigovanie, ale ja som ich neposlal, lebo som si myslel, že to musí byť úplne nezávislé. Takže škola bola nútená vydať na webe a aj na tabuľu ospravedlnenie rodičom a vyhlásenie, že s článkom nemá nič spoločné a nestotožňuje sa s článkami ktoré vyšli v časopise GVARZA Žurnál. Jediné čo to paradoxne spôsobilo bolo to, že som sa prvý krát v živote stal „cool“ medzi spolužiakmi lebo som bol rebel a že sa to okamžite vypredalo a časopis už nebol.

Ty si bol aj členom predsedníctva Rady mládeže Žilinského kraja. Čo ti priniesla pôsobnosť v predsedníctve?

Doniesla ma tam Darinka, ktorá ma doteraz z nepochopiteľných dôvodov, na jednej akcii RMŽK oslovila či by som nechcel vstúpiť do predsedníctva. Keď sedemnásť ročnému človeku, ktorý sa orientuje vo verejných veciach, ponúkajú stať sa členom predsedníctva hocičoho, je veľmi lákavé. Takže bez znalosti, čo všetko to obnáša, išiel som do toho. V predsedníctve som sa zdržal veľmi krátko a to približne rok. Vtedy si rada prechádzala premenou. Z Darinky sa stala projektová riaditeľka, Martin Šturek sa stal predsedom. Trošku sme stagnovali ohľadom grantov, takže to bolo obdobie takého riešenia Kornélia RMŽK. Z tejto skúsenosti si odnášam to, že to bol môj prvý dotyk s veľkou strešnou demokratickou organizáciou. Bol to pre mňa prvý pohľad do dospeláckeho sveta.

Dnes sa živíš aj novinárskym remeslom. Čo ťa k tejto práci priviedlo? Bolo to aj to zázemie?

Áno. Mamina bola dlho novinárka. Najprv v Žilinskom korzáre, to si už ani jeden z nás nepamätá. Potom bola v SME za Žilinský kraj. Ja som svoj  prvý školský časopis vytvoril v druhej triede na základnej škole. Volal sa Junior. Nikdy nevyšiel ale poctivo som si ho odmakal. Moji rodičia mali ako jedny z prvých počítače, tak som ho spracoval vo worde na Windows 95. Skrátka od mala som vymýšľal a vždy mi bolo jasné, že sa zapojím do takéhoto niečoho. Na strednej som začal na portáli Žilina dnes, kde bola ambícia priniesť plnohodnotné online spravodajstvo v Žiline, ktoré vtedy neexistovalo. To bol môj prvý profesionálny džob. Vždy som mal sklony k písaniu. Veľa som blogoval. Mal som svoj marketingový blog, potom  politické veci, mal som texty na SMEčku, niečo mi vyšlo v Týždni keď som tam ešte nepracoval. V roku 2017 som sa dostal do Rádia Aktual (poznámka autora: už zaniklo). Tam som robil na marketingu, ale pár krát sa mi podarilo prepašovať do vysielania. Bol to pre mňa prvý styk s veľkou redakciou. Potom sa mi, ani neviem ako, podarilo stať redaktorom časopisu Týždeň. Dnes v čase keď nahrávame tento rozhovor oficiálne nie som súčasťou redakcie časopisu Týždeň. Pracujem pre nadáciu ACN-Pomoc trpiacej cirkvi, kde robím šéfa komunikácie. Novinárčiny som sa nevzdal, len som urobil takú krátku bodkočiarku, a keď sa nadýchnem a vydýchnem, tak určite niekde budem pokračovať.

Čo ťa na novinárčine najviac baví a čo je na nej nepríjemné?

Niekto to kdesi povedal a nemyslel to ako pozitívum:,, Slovensko je krajina, kde môžeš byť kým chceš.” To tak proste je a dá sa to využiť aj na dobré, aj na zlé veci. Je ťažko predstaviteľné, že by v krajine západniarskeho typu ako Francúzsko, Amerika sa stal mladý človek, ako ja, novinárom v niečom takom, ako Týždeň. Dokonca som tam mal aj manažérske úlohy, ktoré patria skôr seniorským pozíciám. Ale vôbec nie som jediný. Lebo taký najznámejší príklad mi napadá Rado Baťo, ktorý nemal 30 rokov keď sa stal šéfredaktorom Trendu. A podľa mňa zaslúžene. Slovensko poskytuje takéto možnosti, ktoré v iných krajinách nie sú. Čo ma na tom baví? Poviem tak. Novinárčinu si netreba idealizovať. Predstava laika je, že novinár je umelec. Kdežto realita je, že to je remeslo. V novinárčine sa pracuje s takým súslovím, že: ,,Článok sa nepíše, článok sa vyrába.” Je to produkt. Novinárčina je dnes v kríze, redakcie majú málo financií, škrtajú výdavky, no na Slovensku sme na tom lepšie ako v ostatných krajinách. Novinárčina je krásna v tom, že stretneš veľké množstvo veľmi zaujímavých ľudí. Podľa toho čomu sa venuješ. Ak sa venuješ politike, tak si v parlamente. Poznáš sa s politikmi, máš na nich čísla, na ich asistentov, poznajú ťa, poznáš expertov a pracovníkov. „Network“ novinára je obrovský. Veľa vecí si vypočuješ aj sprostých, aj veľmi inteligentných. Keď robíš politiku – tak sprostých a keď kultúru a biznis – tak inteligentných (smiech). Novinár musí byť zvedaví typ. Všetko sa dá naučiť, aj písať sa dá naučiť. Všetko, len nie zvedavosť. Pred pár rokmi si ľudia mysleli, že novinárčina nebude potrebná, lebo každý bude mať svoju platformu na internete. Ale pravda je taká, že novinárčina je čím ďalej viac potrebná. Lebo hluku je oveľa viac. Novinár musí robiť poriadok a byť profesionál v spracovaní a šírení informácií. 

Veľa si písal o blogovaní, mal si aj svoje online kurzy. Kto bol tvojou inšpiráciou?

K blogovaniu som sa dostal ako slepý k husliam. Keď som stážoval na Kolégium Antona Neuwirtha, tak zrazu vystala potreba robiť jednoduché úkony ako zapnúť Facebookovú stránku, spravovať reklamu, nahodiť článok na WordPress, zistiť vlastne čo je to WordPress. Tieto veci som nevedel, tak som si to musel zistiť. O marketéroch som mal predstavu ako podomových predajcoch, ktorí vám zaklopú na dvere a chcú vám niečo predať. Marketing bolo pre mňa negatívne slovo. No potom som si uvedomil, že marketing je paleta nástrojov, ktoré sa dajú využiť viac než dvomi spôsobmi. Moja ambícia bola využiť blogovanie na dobré účely. Verím tomu, že každý z nás má myšlienky, ktoré sú vhodné aby ich niekto čítal. Mojou inšpiráciou bol Samo Marec. Keď som začínal, tak asi ako pre každého, bol mojou inšpiráciou Samo Marec. 

Hovoríš o študovaní cudzích myšlienok. Napadá mi otázka, aký je tvoj vzťah ku knihám a čo by si odporučil prečítať mladým ľuďom.

Môj otec hovoril, že to čo neprečítam do pätnástich rokov, tak už neprečítam nikdy. A nemal úplne pravdu, ale skoro mal pravdu (smiech). Zasa sa vraciam k tým rodičom, ale u nás niekoľko krát hrozilo, že nedostanem večeru, kým si neprečítam nejakú verneovku. Takže ja som hltal knihy keď som bol malý. Potom sa to spomalilo a v súčasnosti čítam málo beletrie a čítam hlavne faktickú literatúru. Podľa mňa je veľká škoda, že sa málo čítajú klasiky. Ja som napríklad nesmierne vďačný, že mi rodičia podstrčili okrem Harryho Pottera aj Zločin a trest. Bol by som veľmi rád keby sa viac tieto diela čítali. K tomu by som rád spomenul jeden projekt, ktorý akurát vzniká. Volá sa akadémia veľkých diel a je to projekt presne zameraný na toto. Je to online/offline výukový kurz zameraný práve na čítanie veľkých diel.

Dnes je trendom, že sa mladí sobášia až okolo tridsiatky. Ty si prednedávnom, už ako dvadsaťtri ročný, vstúpil do manželstva. Je podľa teba lepšie brať sa v mladšom veku, tak, ako napríklad ty? A ako sa zmenil tvoj život po vstupe do manželstva?

Je to super. Rozhodne to nie je jednoduché. Aj tá dnešná realita sociálnych sietí to deformuje. Potom prepadáme do ilúzie, že by sme mali byť ešte šťastnejší, ešte zamilovanejší. Ale ten život je o jednoduchých, ba až banálnych veciach ktoré väčšinou riešite. Ale to vôbec neznamená, že nie je krásny. Som veľmi vďačný, že sme sa do toho dali. Úprimne nerozumiem prečo to iní robia inak. Mám okolo seba veľa kamarátov, ktorý sa dlhú dobu neberú a skončí to tak, že sa rozídu. Mám taký pocit, že čakáme ešte niečo a vždy si to vyhovoríme niečím. Ale skutočný dôvod je ten, že sa bojíme záväzku. Pre mňa je to ale naopak oslobodzujúce. Jednu z veľkých otázok v živote sme si s manželkou už vyriešili a môžeme riešiť ďalšie.

Ktoré sú tvoje silné stránky a ktoré sú tie s ktorými najviac zápasíš a stoja ťa veľa úsilia?

Tie klady súvisia aj so zápormi. Ja som sangvinik par excellence. Prvý takýto test osobnosti som si robil práve na akcii RMŽK. Pamätám si to doteraz. Vyšlo mi, že som sangvinik, čo má samozrejme svoje plusy aj mínusy. Som veľmi aktívny, viem sa pre niečo nadchnúť. Ale aj veľmi zápasím s dokončením. Takisto si myslím, že by som mal byť zodpovednejší vo všetkých stránkach života. To sú tie mínusy. Plusy nechám na iných.

Čo by si odkázal mladým ľuďom?

(dlhé ticho) Najcennejší čas, ktorý má človek, je keď je mladý. On sa vlastne násobí celým tým časom, ktorý ten človek prežije. No ale vysvetliť toto tínedžerovi: ,,Tvoj čas je strašne dôležitý a na  každej jednej sekunde záleží a potom sa budeš flákať .” (ticho) Je úplne v pohode, že neviete čo budete robiť. Veľmi pravdepodobne nebudete robiť jednu vec do konca života. Je úplne v pohode keď neviete na akú chcete ísť vysokú školu. Je úplne v pohode ju potom zmeniť, keď zistíte, že ste na zlej škole. Podľa mňa je dôležité, aby ste sa čím skôr namočili do väčšej palety projektov a všetko vyskúšali. Vyskúšali si dobrovoľníctvo, „hardcore“ študovanie, ale aj jednoduché brigády. Nebojte sa, postupom času na to sami prídete.

Ďakujeme za rozhovor. Želáme veľa úspechov. RMŽK

Spracoval: Lukáš Švaňa

22. október, 2019|