Môj sen učiť ľudí v Afrike vyrábať tehly a stavať domy sa stal skutočnosťou. No nie v Afrike a nie domy z tehál. Aj keď všetko išlo inak- stavby vyrástli, no nie z tehál ale z „ľudských bytosti“.

Písali sa sedemdesiate roky minulého storočia. Akčný kňaz v našej dedine, vzdelaný a nebojácny parte mladých ľudí hovorí: „ Zajtra  večer príďte na faru. Budeme mať vzácneho hosťa“. Ja zvedavá tínedžerka  som sa nedala dvakrát pozývať. Keď sa zotmelo vyrazila som.

Stará budova fary ma priťahovala tajomstvom. Kto to príde? Zazvonila som a ramenitý  chlap- náš miestny kňaz prišiel otvoriť. Ako vždy s nadšením ma privítal a zaviedol  do miestnosti, kde pri malom stolíku sedel muž o opálenou tvárou malej postavy.

O niekoľko  minút prišiel ešte jeden spolužiak.

Teplý čaj, ktorý priniesla úslužná gazdiná pomohol rozplynúť napätie z očakávanie – kto je tento neznámy človek?

Malý muž sa nám začal prihovárať s prízvukom cudzinca. Bol to misionár, ktorý roky žil v Afrike. Hovoril skoro dve hodiny o tom, ako tam žijú ľudia, čo ich trápi a z čoho majú radosť. Územie kde pracoval zasahovali monzúnov dažde. Ľudia tam mali biedne príbytky a keď prišiel dážď všetko sa im rozmočilo. V tej chvíli snedý muž vyslovil svoj sen: keby som tam mal niekoho, kto tých ľudí naučí vyrobiť  tehly, aby si postavili pevný dom, ktorý im dažde nezoberú- bol by som šťastný.

Pre mňa to bola výzva. Blesk. Tu sa to začalo…

Končila som gymnázium a plánovala som ísť študovať farmáciu. Stretnutie s týmto misionárom to však zmenilo.

Keď som prišla domov, povedala som si: ja pôjdem študovať stavbárčinu a pôjdem do tej Afriky učiť ľudí stavať domy.

Keď som to povedala mamke, nechápala. Vedela, že technika je moja slabá stránka. No nechala mi slobodu.

A ja som išla. Prvé dva roky boli nesmierne ťažké. Na škole ma držala jediná myšlienka: musím, lebo v Afrike ma potrebujú ľudia. Postupne som si zvykla a štúdium išlo dobre.

Skončila som úspešne školu.

Môj plán som chcela zrealizovať. No zdalo sa, že tak rýchlo to nepôjde. Nastúpila som do práce. Vyfasovala som  čižmy a prešivák a poď ho robiť majstra na stavbu. Preplakaná noc. To nato som študovala, aby som bola majstrom na stavbe? V blate a zime? Opäť som si zvykla. Potom som prešla na oddelenie prípravy stavieb až  nakoniec som skončila na projekcii ako rozpočtárka.

Obraz mojej vysnívanej Afriky stále v nedohľadne bledol.

Prišiel rok prevratu. Dostala som ponuky ísť učiť  chlapcov stavebné predmety. A tak sa začala moja desaťročná cesta pedagóga.

Množstvo mladých ľudí z rôznych prostredí, s rozličnými problémami aj danosťami. Desať rokov ubehlo ako voda.

A vtedy som pochopila: africké stavby z tehál sa v mojom živote zmenili na stavby „ľudských bytosti“ -u nás na Slovensku.

A tak namiesto misie v Afrike, kde som plánovala ľudí učiť stavať domy z tehál,  35 rokov pracujem na „misii“ vo svete mladých ľudí, kde  najdôležitejším „stavebným“ materiálom je ich nadšenie meniť svet, byť užitočnými a šťastnými.

Zistila som, že stavbárom nie je len ten, kto ukladá tehly na seba, ale  aj ten, kto pomôže ľudskej bytosti  z jeho  každodenného života „ vystavať“ hodnotný „ dom pevného charakteru“.

…a preto som medzi mladými ľuďmi šťastná.

So svojou skúsenosťou sa podelila Darina Čierniková