Je štvrtok poobede, slnko sa začína skláňať ku svojmu koncu tak ako školské prázdniny. Prechádzam sa po popradskom parku blízko železničnej stanice. Nič nerušený pokoj dopĺňaný občasným krákaním vrán zrazu preruší skupina mladých ľudí smerujúca k hlavnému pamätníku. Radšej si sadám na neďalekú lavičku, otváram noviny a tvárim sa akoby som tu ani nebol. Veď čo všetko človek môže čakať od takejto partie?

Pre svoju bezpečnosť, a koniec-koncov aj bezpečnosť druhých ľudí, skupinu mladých ľudí nespúšťam spoza novín z očí. Vo vrecku nohavíc, pre prípad nebezpečia, mám nastavené číslo 112, aby som jednym klikom privolal pomoc. Pri pohľade na toto zoskupenie by som si však prial skôr poznať číslo na kukláčov... Moje úvahy zrazu prerušuje príchod akéhosi muža s dievčinou. Majú oblečené biele košele s červenou šatkou, muž čierne nohavice a dievča krátku rifľovú sukňu. Zaostrím zrak na šatku:
- Áno, presne tak. Červená šatka v tvare jednotky. Pioniersky tábor. Uff, ešte, že tak. - zhlboka si vydychujem.
- No, počkať! - z hrôzou sa pozerám do kalendára v mobile s prednastaveným číslom 112.
- Toto hádam nie, veď socializmus padol v '89. Sa mi to sníva alebo som zaspal dobu?! - pre istotu rýchlo preletím pohľadom noviny a okrem krížoviek a ponuky bazénov na leto 2011 nič rozumnejšie nenachádzam, čo by mi pomohlo v tejto situácií. Nenápadne preto opúšťam svoju lavičku a utekám z parku preč, čo mi francúzska barla stačí...

Pohľad na skupinu mladých animátorov ako skladali pioniersky sľub v kedysi komunisticky významnom parku vzbudzoval zrejme v každom údiv - o tom či pozitívny alebo negatívny radšej nebudeme diskutovať. Žiaľ, táto scéna, ktorá však pre novopečených pionierov znamenala veľa, netrvala dlho a park sa vrátil do svojich starých dobrých kapitalistických časov. A čo sa stalo s pioniermi? Pionierov čakala cesta zdatnosti na Kvetnicu, kde si mohli otestovať svoju výdrž a orientačnú schopnosť. Niečo ako orientačný beh, len s tým rozdielom, že nebežali a nešli podľa kompasu. V rekordnom čase sa im podarilo doraziť na spomínanú chatu, kde po odovzdaní potravín (veď za komunizmu bolo všetko spoločné) nasledovali slobodné voľby. Na prekvapenie všetkých vyhrala jediná kandidujúca strana - KSS a oslavy sa mohli začať. Okrem výroby bielkového snehu, múmií, tlačenia auta, scénického tanca a kradnutia vecí (o, pardón - požičiavania, veď všetko máme spoločné) si účastníci pionierskeho tábora prišli na svoje aj v letnom kine.

Nasledujúci deň bol venovaný spartagiáde, kde skupinky mladých pionierov ukázali svoje skryté talenty v synchronizovanom tanci, akrobatických kúskoch a iných tanečných kreáciách. Niektorým pionierskym pamätníkom sa splnil sen o účasti na spartagiáde, na ktorý čakali od roku 1989. Poobedie sa rozbiehalo vo forme outdoorových aktivít - out-sleep a outside-volleyball (lopta bola viac out ako in, čo bolo však určite spôsobené malým ihriskom).

Pokojné súťaženie prerušila zlomyselná chuť komunistickej nápravy presvedčenia na tú správnu a jedinú ideológiu. Vďaka výdobytkom modernej techniky boli usvedčené niektoré dievčatá, ktoré podstúpili premenu zmýšľania mokrou alternatívou. Názory na výukový systém KSS sa medzi pioniermi začali radikálne odlišovať a vedenie tábora pre upokojenie situácie usporiadalo mestskú hru. Mladí animátori - pionieri aj tu museli preukázať svoje zručnosti a veľký kus odvahy. Veď nie hoc-kto si dovolí dnes zaplatiť v obchode československými peniazmi, spievať na námestí alebo pýtať sa ľudí, kde je Tuzex. Vyvrcholením celej hry bola návšteva aquaparku Tatralandia, čím si komunisti opäť udobrili mladých pionierov, ktorý však netušili, čo ich na budúci deň čaká.

Sobotné ráno bolo pre mnohých šokom, kedy si mnohých biorytmus musel posunúť hodinky z 11:56 na 6:00. Vyrážalo sa totiž do Tatier. Kde? - to sa našťastie spravodajskej službe KSS podarilo zatajiť, inak by podľa mňa ani jedného pioniera nedostali do vlaku. Možno tak akurát heverom. Nech bolo akokoľvek, pioniersky tábor sa slepo vydal do krásou oplývajúcou prírodou Vysokých Tatier. Sem-tam prešla skupinou mladých ľudí správa, že sa ide na Rysy, ale buď sa to bralo ako jeden z mnohých vtipov, prípadne sa vôbec nevedelo, čo tie Rysy sú. Cestou na Popradské pleso sme sa zastavili na tatranskom cintoríne, kde sme sa spolu s komunistickými špiónmi zúčastnili omše. Na chate pri Popradskom plese dve múdre ženy pochopili situáciu a rozhodli sa na svoje nebezpečie (pozn. red. : na svoje šťastie) nepokračovať v bezhlavom počúvaní vedúcich pionierskeho tábora. Zvyšok pionierov pochopilo realitu až pri reťaziach alebo na Chate pod Rysmi. Vtedy však bolo už neskoro sa vrátiť a s obavou o holý život sa im podarilo vystúpiť až na samé Rysy, ktorým do 2500 m nad morom chýba necelých 40 cm. Pohľadom na krásu tatranských končiarov a ples pionieri zabudli na ubolené nohy a dali sa opäť zlákať na cestu späť.

Cesta späť ubehla tak ako má, pretože sme posledný vlak chytili presne na sekundu. Čas strávený vo vlaku môže byť zaujímavý práve pre Teba, milý čitateľ, pretože to, čo sa dialo tam, je ťažko opísať slovami. Napovieme Ti iba heslom "Zoznamka Srni&Kika s.r.o." a viac určite pochopíš pozretím videa v sekcii videogaléria (ešte sa pripravuje).

Príchodom na chatu si animátori - pionieri povedali, že stačilo vlády KSS a rozmýšľali ako ju zvrhnúť. Nakoniec prišli k myšlienke úteku cez hranice a celú noc pripravovali plán prechodu do sveta kapitalizmu cez rieku Váh. V nedeľu ráno si bez povedomia strany KSS nachystali zásoby a vlakom sa prepravili do Vrútok, z kadiaľ raftami preplávali až po Starý hrad pri Strečne. Úžasný pocit slobody netrval dlho, pretože bolo nutné nazbierať drevo na prípravu večere, rozložiť stany a osušiť mokré veci.

Sloboda však vyniesla z ilegality sv. omšu, na ktorej sa zúčastnil aj gréckokatolícky kňaz Emil Turiak, ktorý nás obohatil o svoju nie ľahkú životnú cestu počas komunizmu. Dobrá nálada, aj napriek bojovým podmienkam, pretrvávala až do rána, kedy sa odslúžila posledná sv. omša animátorského (pionierského) tábora a dojedli sa zvyšky, čo ešte zostali z predchádzajúcich dní. Niektorý odvážlivci, alebo lepšie povedané tí, ktorým sa neušlo miesto v raftoch, sa previezli späť do Vrútok, aby okúsili podobné dobrodružstvo ako ich kamaráti deň predtým.

Príchodom do Žiliny sa nejednému z nás vyhrnula slzička do kútika oka za krásnymi chvíľami prežitými na animátorskom tábore. Bola to však tiež slza šťastia, že máme okolo seba priateľov, ktorí nás, tak ako aj na tábore, podržia vtedy, keď nám bude ťažko...